Cíti sa silná. Všetko zvládne sama, všetko dokáže. NEPOTREBUJE ŽIADNEHO MUŽA. Je to naozaj pravda?

Okolo mňa je tma. Takmer sa bojím, čo príde. Ako vyzerá moja vlastná noc? Čo všetko sa v nej ukrýva?

Sedeli raz spolu Láska a ego na lúke. Bol krásny slnečný deň. Ego sa strašne naparovalo a snažilo sa dokázať Láske, že má pravdu...

´Mám v sebe nejaké svetlo?´ rozmýšľam si sama pre seba. Každý by ho v sebe mal mať, kde je to moje? Opýtam sa svojho podvedomia.

"Môžem nakresliť bielu vranu? Môže byť páv oranžový? Môže byť nebo ružové? Môže...?" pýta sa dieťa stále viac a viac otázok.

Dívam sa na Odpustenie a nasávam jeho energiu. Je to veľmi láskavá bytosť, z ktorej idú nádherné vibrácie. Od dojatia sa mi chce skoro plakať.

"Kto si?" pozerám sa na postavu pred sebou. Vyzerá fantasticky a vyžaruje z nej úchvatná energia. Takto by som chcela vyzerať a cítiť sa.

Pokoj sa díva na mňa a ja sa cítim nepokojne. Aký paradox. Rozmýšľam nad tým, či sa s ním chcem spriateliť.

"Ja sa ťa bojím," povie potichu človek. Stojí pred ním strach. Toto je prvýkrát, čo sa dívajú žoči voči.
Strach sa na neho s ľútosťou díva. Človek mu vôbec nerozumie. Cíti sa tak sám.
Človek zrazu pocíti nečakanú emóciu. Na chvíľu sa prestane báť a zaplaví ho chvíľková sympatia. Mozog mu to neberie. Cítiť sympatiu ku strachu?